K Majstrovi som prišla, keď som mala trinásť rokov. Moji rodičia boli veľmi chudobní a mali veľa detí. Ja som bola najstaršia. Hoci som odmalička pomáhala rodičom starať sa o stále pribúdajúcich súrodencov, nakoniec som musela odísť a živiť sa sama.
Z našej dediny som odchádzala s príbuznými, ktorí mali namierené do Madridu. Chceli, aby som išla s nimi až do Madridu, ale ja som sa rozhodla ísť do Salamanky. Keď som bola malá, raz u nás prespal pocestný a večer, keď my ostatní sme si už ľahli, rozprával otcovi pri víne o Salamanke, aké je to prekrásne mesto. Odvtedy bola pre mňa Salamanka vysnívaným, rozprávkovo bohatým mestom.
Trvalo dva týždne, kým sa na obzore objavili obrysy mesta. Ako som ich zazrela, mala som zrazu pocit, ako keby som konečne prichádzala domov, ako keby môj predchádzajúci domov nebol ozajstným domovom.
Príbuzní ma opäť prehovárali, aby som išla s nimi. Ja som trvala na svojom, tak ma nakoniec odporučili Božiemu milosrdenstvu a rozlúčili sme sa. S tlčúcim srdcom som prešla bránou, ktorá sa mi zdala ako nebeská brána. Namiesto anjelov sa za bránou na zemi krčili žobráci, zahalení do handier, s čudne povykrúcanými končatinami, naťahujúci ruky k okoloidúcim. Na chvíľku mi od strachu stislo srdce - čo keď skončím ako oni?
Potom sa však do môjho srdca opäť vrátil pokoj a pocit domova a ja som vykročila smerom do stredu mesta, v ústrety môjmu novému životu.
Niekoľko hodín som blúdila uličkami mesta. Ešte nikdy som nevidela také vysoké a veľké budovy. Navečer, keď sa už začalo stmievať, som zjedla posledný kúsok chlebíka, čo som si niesla ešte z domu a schúlila som sa k bočnej stene katedrály. Dúfala som, že tam nejako vydržím cez noc a ráno sa mi snáď pošťastí nájsť niekoho, kto by ma chcel za slúžku. Za chvíľu však prišiel katedrálny sluha a s krikom ma začal odháňať. Vtedy išiel okolo vysoký muž oblečený celý v čiernom, s maličkou čiapočkou na hlave. Žid. Zastavil sa, aby zistil, čo sa deje, prečo na mňa kostolný sluha kričí. Keď sa dozvedel, čo je vo veci, čupol si ku mne, pýtal sa ma, odkiaľ som a čo robím v Salamanke. Porozprávala som mu všetko o sebe, načo mi povedal, že práve potrebuje slúžku a ak chcem, môžem ísť hneď s ním. Trochu som sa aj bála, ale keď som videla, že má úprimné oči a ešte aj katedrálny sluha sa k nemu správal s úctou, išla som s ním.
Majster žil sám, v dome bola iba stará kuchárka a jej manžel, ktorý robil mužské práce okolo domu. V dome sa mi páčilo a práce, ktoré mi určil, som robila rada. Najradšej som upratovala v jeho pracovni. Tu trávil viac času než v ktorejkoľvek inej miestnosti, preto som tam chodila upratovať, iba keď nebol doma. Mal tam toľko kníh, pergamnov, papyrov a rôznych zvitkov, koľko som ešte nikdy v živote nevidela. Mal ich na stole, na zemi, na policiach popri všetkých stenách, od zeme až po strop. Rada som sa ich dotýkala a rada som k nim privoniavala. Pach kože sa miesil s jeho vôňou a mne sa to zdala byť tá najkrajšia vôňa na svete. Knihy som neotvárala, načo aj, keď som nevedela čítať ani písať.
Raz sa Majster vrátil skôr než zvyčajne a pristihol ma, ako sa nežne dotýkam kníh na jeho stole. Zatváril sa prekvapene a potom sa zasmial a opýtal sa ma, či by som chcela vedieť, čo je v tých knihách napísané. Ja som sa hanbila a bola som vyplašená, tak som len nemo prikývla, aby bol spokojný. Na to sa zase zasmial a povedal, že môžeme začať hoci aj hneď teraz. Tým ma vyplašil ešte viac a ja som sa začala vyhovárať, že mám veľa práce. Bála som sa, že zistí, aká som hlúpa. On na to nedbal, prisunul mi druhú stoličku k stolu a otvoril knihu pred sebou. Myslela som si, že mi bude chcieť čítať alebo rozprávať o tých knihách, ale on ma začal učiť čítaniu, písaniu a latinčine. Hovoril, že začneme s latinčinou a potom môžeme prejsť k ďalším rečiam, lebo jeho knihy boli napísané v latinčine, gréčtine, arabčine, hebrejčine. A on ich dokázal všetky čítať.
Tým sa začala moja výučba. Keď ma učil, zaťahoval vždy okná a zatváral dvere, lebo v tom čase bolo nemysliteľné, aby sa žena učila takéto veci. Ešte čudnejšie bolo, že Žid chcel vyučovať kresťanku.
Keď som sa ako tak naučila čítať, chcel odo mňa, aby som mu čítala nahlas a hovorila, čo si myslím o prečítanom. Zo začiatku som sa hanbila, ale niekedy ma myšlienky napísané v knihe tak strhli, že som dokázala o nich rozprávať a pritom úplne zabudnúť, že ako žena a slúžka nemám vôbec rozmýšľať, nie to ešte hovoriť. Vtedy sa zdalo, že je veľmi rád a hovorieval mi, že keby som sa bola narodila ako muž, mohol byť zo mňa učenec a že keby som nebola žena, bolo by všetko jednoduchšie. Nerozumela som celkom tomu, prečo malo byť všetko jednoduchšie a nebolo mi to príjemné. Viem, že to nemyslel zle, ale nemohol vedieť, že vôbec nebol prvý, kto mi vyčítal, že som sa narodila ako žena. Cítila som sa bezmocne - ja som predsa nemohla za to, že zo mňa Boh urobil ženu a tak ma vložil do života mojej matky.
Raz, keď mi to opäť hovoril, som nevydržala a s plačom som vybehla zo študovne. Utekala som do kuchyne, chytila som do ruky nôž a porezala som sa na prsiach. Rany neboli hlboké, ale krvácali a keď pribehol za mnou, veľmi sa vyľakal, vytrhol mi nôž z ruky a privinul si ma k sebe. Mala som pocit, že ma jeho objatie dusí, preto som sa z neho chcela oslobodiť. Trochu popustil stisk, ale nepustil ma, tak som sa ešte viacej rozplakala a medzi plačom som dostala zo seba všetko, čo ma od detstva ťažilo na duši. Nežne ma hladil, potom ma zobral na ruky a odniesol ma do mojej izby. Uložil ma na posteľ, jemne mi odhrnul šaty na hrudi, očistil mi rany vodou a natrel voňavým olejom a vínom. Bola som tak vyčerpaná, že som sa ani nebránila, keď mi odhalil prsia, aby ma mohol ošetriť. Zvláštne bolo, že som v tej chvíli mala voči nemu pocit dôvery a necítila som hanbu. Opatrne ma vyzliekol zo šiat, aby mi mohol obliecť nočnú košeľu. Ešte predtým, než mi ju obliekol, ma nežne pobozkal na prsia a povedal mi, že som krásna práve ako žena a priniesla som mu požehnanie. Potom ma obliekol do nočnej košele, pohladil ma po čele a nechal ma spať.
Odvtedy už nikdy nepovedal, že by bolo lepšie, keby som bola mužom. Správal sa ku mne jemnejšie, až niekedy skoro nežne. Ani sa ma už nikdy tak nedotkol ako vtedy, len sa na mňa niekedy tak zvláštne zadíval a v očiach mal nehu a smútok
Nikdy som si nenamýšľala, že by ma mohol ľúbiť - on, ktorý bol odo mňa o toľko múdrejší a vzdelanejší. Bol pre mňa učiteľom, majstrom, ktorého som nekonečne obdivovala a nedokázala som pochopiť, prečo sa so mnou vôbec rozpráva. Veď ja som bola slúžka, nevzdelaná, hlúpa, obyčajná žena. Cítila som voči nemu stále väčšiu oddanosť - nebolo služby, ktorú by som pre neho neurobila. Tak sme žili nejakú dobu a obidvaja sme boli svojim spôsobom šťastní. Ani sme si pritom nevšimli, že sa začali o nás šíriť reči po meste.
Nemala som tušenia, že sa blíži deň, ktorý bude pre mňa zároveň najstrašnejším aj najšťastnejším dňom.
Raz večer, keď ma za zastretými oknami opäť raz vyučoval, sa zrazu rozleteli dvere pracovne a dovnútra vrazili ozbrojení muži. Vrhli sa na mňa, kričali, že som pobehlica a že skončím tak, ako končia takéto ženy. Chytili mi ruky a nohy, nohy mi roztiahli od seba, keď vtom sa môj majster hodil na mňa, aby ma bránil pred násilníkmi. Kým ho stihli odo mňa odtrhnúť, jeden z chlapov zdvihol meč a jedným strašným bodnutím nás oboch prebodol.
Hovorila som, že to bol pre mňa najstrašnejší a zíroveň najšťastnejší deň. Šťastím ma v tej poslednej chvíli môjho života naplnilo to, že sme si z posledných síl prisahali vernosť a lásku, ešte než nás do seba vtiahla temnota smrti.
Ale aj v tej temnote žiarilo vedľa mňa svetlo duše môjho majstra a ja som vedela, že smrť nás nerozdelí navždy.
